ZŠ s MŠ Čebovce - Alapiskola és Óvoda Csáb

Denník Anny Frankovej - divadelné predstavenie Zvolen

(článok Sofie Baráthovej, 8.A)

Bol krásny jesenný deň, keď sme sa vybrali na školský výlet do Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Celou cestou v autobuse sme sa zabávali a mali sme výbornú náladu. Hneď ako sme dorazili na miesto, začalo snežiť. Vločky jemne padali a poletúvali medzi nami. My sme sa len s nemým úžasom dívali na prvý sneh blížiacej sa zimy.

GALÉRIA

Divadelná sieň sa nám veľmi páčila, pre mnohých z nás to bol prvý kontakt s divadlom profesionálneho charakteru. Nadšene sme očakávali predstavenie. Denník Anny Frankovej sa odohráva počas 2.svetovej vojny. Mladé 13 ročné dievča Anna si viedlo denník a zachytávalo v ňom skutočné udalosti, ktoré prežilo počas tohto neľahkého obdobia. Anna sa spolu s rodinou až dva roky ukrývala v časti jednej budovy v Holandskom Amsterdame. S jej sestrou Margot, rodičmi,  zubárom Dusselom a s rodinou van Daanovcov a ich synom Petrom, do ktorého sa Anna zamilovala. Všetci museli byť veľmi ticho, hlavne počas dňa.

„ Normálne žiť“ mohli až počas noci do šiestej rána. Kým prišli robotníci, muselo osem ľudí zvládnuť hygienu, raňajky, museli sa naučiť spolu vychádzať a neupadať do depresie. Bolo to veľmi náročné, lebo Anna bola príliš živá, energická. Hlad, strach a stále hádky sa stali ich každodennou súčasťou. Napriek všetkému si dokázala uchovať svoju bláznivú povahu, príbeh bol celý prešpikovaný veselými scénkami, smiešnymi dialógmi, Anniným pozitívnym nadhľadom. Celý čas verila, že ľudia sú v podstate dobrí, a že aj toto utrpenie raz skončí. Ťažký boj prehralo 7 ľudí. Medzi nimi aj Anna,  ktorá bola spolu s ostatnými deportovaná do koncentračného tábora. Prežil jedine jej otec Otto Frank, ktorý denník našiel a podľa ktorého vyšla kniha a naštudovala sa aj táto divadelná hra. Bol to krásny príbeh s veľmi smutným koncom. Aj ja mám 13 rokov a zamýšľam sa nad tým, aké ťažké to museli mať ľudia v tých časoch.

Zmiešané pocity v nás lomcovali aj cestou naspäť, kde sme sa intenzívne o hre rozprávali a rozoberali sme jednotlivé scény. Jednoznačne najemotívnejšie bolo, keď na záver otec červeným perom písal dátumy úmrtia jeho manželky, detí a ostatných obetí, ktorí sa  statočne dva roky snažili prežiť v stiesnených podmienkach. Dúfam, že budeme mať takéto vzdelávacie exkurzie aj v budúcnosti.